Verejné statky - kompromis socializmu

Autor: Róbert Chovanculiak | 26.3.2011 o 21:57 | (upravené 10.6.2011 o 22:58) Karma článku: 4,74 | Prečítané:  2606x

Jednou z najčastejšie riešených tém v médiách je verejný sektor. Každodenne počujeme o zadlžení emocníc, obci, VÚC, sociálnej poisťovne, železníc, zdravotných poisťovni alebo celého štátu. Ďalšiu časť tvoria reportáže o nekvalitných službách školstva, zdravotníctva, neupravených cestách, malých dôchodkoch. Potom na jednej strane o prezamestnanosti v železniciach a v štátnej správe, na druhej strane o nedostatku kvalitných učiteľov a lekárov, kde existujúci zamestnanci sú slabo platení a pripravujú štrajky

Na prvý pohľad sa zdá, že štátu ostal v rukách „čierny Peter“ a musí poskytovať zvláštne statky, ktoré ekonómovia nazývajú „verejné“ a o ktoré nemá súkromný sektor záujem. Alebo ak by ich trh poskytoval, bolo by to v nedostatočnej kvantite a kvalite. Spomínané zadlženie, nedostatky a problémy sú potom len neodvratné dôsledky existencie verejných statkov, ktoré odvážne poskytuje štát. Lenže čo ak tieto negatíva nie sú len automatické dôsledky verejných statkov, ale skutočná príčina je práve ich samotné zoštátnenie a zabezpečovanie prostredníctvom štátu. V zásade existujú len dve možnosti. Buď je teória verejných statkov správna a poskytovanie určitých statkov štátom je najlepší prostriedok (efektívna alokácia zdrojov) ako dosiahnuť cieľ (zvýšenie blahobytu spoločnosti) alebo je teória chybná a predstavuje misalokáciu, plytvanie zdrojmi, čo vedie k trvalému zníženiu blahobytu spoločnosti.

V práci sa pokúsime dokázať dva hlavné nedostatky teórie. V prvom kroku podrobíme kritike vlastnosti statkov (nevylúčiteľnosť a nerivalitu), ktoré majú predstavovať zlyhanie trhu. V poslednej časti sa zameriame na spôsob, akým teória verejných statkov dospela k záveru, že určité statky je potrebné zabezpečovať štátom. 

Problémy teórie verejných statkov

Teóriou verejných statkov budeme zjednodušene predpokladať každý pokus obhájiť právo/povinnosť štátu zabezpečovať určitý statok.

Obhájiť teóriu verejných statkov v ekonómií bez etických sudov a normatív je niečo, o čo sa ekonómovia snažili dlhé roky. Vždy však narazili na kritiku a v ich teóriách sa objavili mnohé trhliny. To, prečo sa táto zdrvujúca kritika nikdy neodrazila aj v praxi, bola na oko viditeľná funkčnosť statkov zabezpečovaných štátom. A zároveň nejaký všeobecný pocit, umocňovaný rastúcou úlohou štátu v ekonomike, že takýto spôsob je funkčný, efektívny, žiaduci a dlhodobo udržateľný.

Kvalita a kvantita každého verejného statku poskytovaného štátom sa dá zlepšovať jednoduchým navýšením prerozdelených zdrojov. Túto možnosť trh nemá, pretože alokuje zdroje podľa ziskovosti, t.j. uspokojovania najnaliehavejších potrieb jednotlivcov. Štátom poskytované verejné statky sú financované násilným presunom zdrojov zo súkromného vlastníctva k štátnym inštitúciám, ktoré zabezpečujú statky. Tento jednoduchý princíp vo forme presunu zdrojov v sebe skrýva celú tragédiu teórie verejných statkov. Teória verejných statkov musí dokázať, že presun zdrojov zo súkromného do verejného sektora vedie k efektívnejšej alokácii zdrojov v spoločnosti. To sa snaží prostredníctvom presunu zdrojov do špeciálnych statkov, ktoré sú nevylúčiteľné zo spotreby a nerivalitné pri spotrebe. Potom pomocou externalít, ma nasledovať zvýšenie spoločenského blahobytu. Takýto spôsob uvažovania však nemôže prejsť ani základným testom pozitívnej ekonómie - Paretovým pravidlom jednomyseľnosti, ktoré znova definoval Robbins: „spoločenský blahobyt sa následkom nejakej zmeny zvýšil iba ak v dôsledku tejto zmeny nie je žiadny z jednotlivcov horšie a aspoň jeden je na tom lepšie“ (Robbins, 1938).

Ďalší problém, ktorý musí teória verejných statkov zodpovedať je ako vyriešiť štátne zabezpečovanie. Tu aj samotná teória priznáva určité zlyhanie pri poskytovaní statku byrokratickým manažmentom bez existencie motivácie zisku, možnosti kalkulácie a s tendenciou úradníkov maximalizovať presun zdrojov do „svojho“ verejného statku. Štát nie je jednajúca entita. Zabezpečuje služby prostredníctvom jednotlivcov pri moci, ktorý tvoria rozhodnutia. Jednotlivec konajúci v mene štátu ma rovnakú logickú štruktúru mysle ako každý iný podnikateľ alebo zamestnanec, t.j. motivácia vlastným záujmom a preferenciou voľného času pred prácou. Tento jednotlivec však disponuje jedinečnou možnosťou zdaňovať – nedobrovoľne vyberať poplatky za vopred nešpecifikovaný statok. Keď má na tento statok monopol (čo väčšinou má) vedie tento stav podľa zákonov ekonómie vždy k jedinému dôsledku - maximalizovanie platby za verejné statky a súčasne minimalizovanie ich produkcie. Navyše ako napísal P. J. O'Rourke: „keď nákup a predaj podlieha politikom, prvá vec, ktorá bude kúpená a predaná, sú politici“ (O'Rourke, 1999) .Toto všetko sú problémy, ktoré stoja pred teóriou verejných statkov.

Dôležitosť správnej teórie

Dnes je znova čas ukázať, že chyby a zlyhania teórie verejných statkov niekto predpovedal a správne poukazoval na jej chybnosť. Vo väčšine sú to tí, ktorí predpovedali aj pád socializmu ešte pred prvými aplikáciami tejto ideológie do praxe. Naopak obhajcami verejných statkov sú väčšinou ekonómovia, ktorí ho ešte pár rokov pred kolapsom obdivovali a predpovedali jeho jasnú budúcnosť (napr. Samuelson). To, že nesprávna teória dokáže fungovať nejaký čas v praxi a empiricky sú pozorovateľné pozitívne výsledky, ešte neznamená jej správnosť. A už vôbec neznamená, že je to ten najlepší spôsob a prostriedok k dosiahnutiu cieľa. Pozitívna ekonómia nám dokáže odpovedať na to, aké sú najlepšie prostriedky na dosiahnutie vytýčených cieľov. Iba tí ekonómovia, ktorí dokázali správne identifikovať, aký je spôsob alokácie zdrojov dôležitý, akú úlohu hrá cenový mechanizmus a možnosť kalkulácie, dokázali predpovedať kolaps socializmu. Rovnakí ekonómovia odmietajú teoretické vymedzenie verejných statkov a z toho plynúce štátne poskytovanie.

Na začiatku 19. storočia klasický ekonóm David Ricardo rovnako správne pochopil výhody medzinárodného obchodu a jeho teória komparatívnych výhod je nevyvrátiteľná ako najlepší prostriedok k dosiahnutiu cieľa, t.j. zvýšenie blahobytu jednotlivcov žijúcich v rôznych krajinách zapojených do zahraničného obchodu. To však neznamená, že štáty nemôžu fungovať ako autarkie bez zahraničného obchodu s absolútnou protekcionistickou politikou. Dokonca tak aj mnoho štátov fungovalo, nie je to však najlepší prostriedok ako dosiahnuť najvyššie uspokojenie potrieb. Ricardo dokázal, že zahraničný obchod je vždy výhodný pre každý národ, či dosahuje vo všetkých oblastiach absolútne výhody alebo nevýhody. Ak Ricardov zákon posunieme ad absurdum, dostaneme deľbu práce. Tento princíp sa nikto neodváži kritizovať ako najlepší prostriedok k zvýšeniu blahobytu jednotlivca žijúceho v nejakom ekonomickom systéme. Rovnako je potrebné pomocou správnych logických dedukcií vybudovať teóriu verejných statkov.

Na argument, že správna teória nemusí znamenať najlepšie riešenie v praxi napísal Ludwig von Mises : „Niektorí autori sa snažia ospravedlniť rozpory v obecne prijatých ideológiách poukázaním na údajné výhody kompromisu pre hladké fungovanie medziľudských vzťahov, aj keď je z logického pohľadu akokoľvek neuspokojivá. Odvolávajú sa na obľúbené nesprávne tvrdenie, že život a realita „nie sú logické“ a tvrdia, že rozporný systém sa môže ukázať ako prospešnejší alebo dokonca správny tým, že uspokojivo funguje, zatiaľ čo logický konzistentný systém by skončil katastrofou. Nie je nutné stále znova vyvracať také obľúbené omyly. Logické myslenie a reálny život nie sú dve oddelené dráhy. Logika je pre človeka jediným nástrojom ako zvládnuť problémy reality. Čo je rozporné v teórii je rovnako rozporuplné aj v praxi“ (Mises, 1949).

Samotná kritika teórie verejných statkov

Aby sme mohli určiť opodstatnenosť delenia vzácnych (ekonomických) statkov na súkromné (realizované trhom) a verejné (realizované štátom), musíme vymedziť samotné vzácne statky. Bez existencie človeka by boli všetky statky voľné, tzn. neekonomické a ich hodnota nulová. To, čo dáva hodnotu statkom, je ich spoluúčasť na uspokojovaní potrieb jednotlivcov. Železná ruda v dobe kamennej nemala žiadnu hodnotu, lebo neslúžila k uspokojovaniu žiadnej potreby. Počas 3 miliónov rokov sa chemické zloženie ani fyzické vlastnosti železa nezmenili. Zmenilo sa však jeho vnímanie človekom ako prostriedku k uspokojeniu svojich potrieb, teda aj jeho hodnota. Vzácnosť statkov je teda čisto subjektívna a neexistuje objektívny spôsob ako prideliť statkom hodnotu.

Naša ďalšia analýza sa bude týkať iba statkov ekonomických, teda predpokladáme, že spomínané statky sú predmetom ľudského konania. Na slobodnom trhu sú realizované všetky vzácne statky pomocou cenového mechanizmu, kde sa podnikatelia snažia odhaliť budúce potreby spotrebiteľov, čo zabezpečuje efektívnu alokáciu zdrojov presne podľa prianí jednotlivcov. Existujú však statky, ktoré nespĺňajú predstavu niektorých ekonómov o tom akým spôsobom by mali uspokojovať potreby. Tieto zvláštnosti pri uspokojovaní potrieb, znemožňujú podľa nich cenovému mechanizmu aby plnil svoju funkciu nástroja, ktorý prideľuje statky správnym spotrebiteľom, a ktorý za predpokladu slobodného trhu vedie k najväčšiemu možnému blahobytu spoločnosti. Prvou vlastnosťou je, že schopnosť statku uspokojovať potreby (jeho užitočnosť) sa nezmenšuje s ďalšou dodatočnou spotrebou. Inak povedané, hraničné náklady spotreby sú nulové. To platí, iba ak už bol statok realizovaný prvému spotrebiteľovi (nerivalita pri spotrebe). Druhou vlastnosťou je neschopnosť producenta vylúčiť zo spotreby neplatiča – čierneho pasažiera (nevylúčiteľnosť zo spotreby).

Prvé zmienky o verejných statkoch v ekonomickej literatúre pochádzajú z pera amerického neoklasicko-keynesianského ekonóma Paula Saumelsona. Jeho definícia verejných statkov: „Ide o komoditu, ktorej úžitky môžu byť poskytované všetkým ľudom, bez toho aby to prinášalo väčšie náklady, ktoré sú spojené s jej poskytovaním jednej osobe. Úžitky týchto statkov sú nedeliteľné a ľudia nemôžu byť vylúčený z toho aby ich využívali“ (Samuelson, 1954), sa odvtedy považuje za dôkaz zlyhania trhového mechanizmu. Ako riešenie sa ponúka prenechať alokáciu týchto statkov štátu. Zástancovia teórii verejných statkov vidia neefektívnosť trhu v sub-optimálnej (nedostatočnej) spotrebe nerivalitného statku, ak ho poskytuje súkromný sektor. Preto by mal byť tento statok poskytovaný  štátom a tak zabezpečiť aby ho mohlo spotrebovať „neobmedzené“ množstvo jednotlivcov, čo by zvýšilo celkový blahobyt v spoločnosti. Tuto údajnú neefektívnosť môžeme nazvať „sub-optimálna spotreba“. Druhé zlyhanie trhu vidia v neschopnosti producentov vylúčiť zo spotreby čierneho pasažiera, teda neplatičov, čo samozrejme odradzuje producenta od poskytovania takéhoto statku. Túto situáciu môžeme nazvať „sub-optimálna produkcia“. Veľká časť našej analýzy bude pojednávať o týchto dvoch údajných dôkazoch neefektívnosti slobodného trhu pri zabezpečovaní „verejných“ statkov.

Predtým ako sa pustime do argumentácie je na mieste spomenúť nejasnosti pri definovaní pojmu verejný statok, ktoré využíva štátna byrokracia na zaistenie si ďalších funkcií v spoločnosti. Pod pojmom verejný statok sa často chápe statok zabezpečovaný štátom. Takéto definovanie verejného statku je veľmi nebezpečné. Podiel na tomto zahmlievaní a na nejasných definíciách majú aj autori ako P. J. Buchanan. Podľa jeho definície sú verejne statky: “Akýkoľvek tovar alebo služba, ktoré sa skupina alebo spoločenstvo jednotlivcov rozhodne z akýchkoľvek dôvodov poskytovať prostredníctvom kolektívnej organizácie“ (Buchanan, 1959), aj keď autorovi na tom mieste nešlo o definovanie verejných statkov, ale skôr o spôsoby ich organizácie. Potom ak sa spoločenstvo rozhodne na základne akýchkoľvek etických a morálnych princípoch, že je napríklad je správne a dobré mať zdravotnú starostlivosť a vzdelanie pre každého zabezpečovanú štátom, vzniká priestor pre považovanie za verejné statky školstvo, zdravotníctvo, železnice, poštové služby, atď. Pričom je tu očividne nemožné aplikovať princíp nerivality a nevylúčiteľnosti. Takto umelo vytvorený verejný statok sa následne považuje za verejný statok, pričom ani podľa samotnej teórie verejných statkov nespĺňa podmienky verejného statku. Cely princíp verejných statkov ako zlyhania trhu na základe nerivality a nevylúčiteľnosti je zdegenerovaný a statky sa „zoštátňujú“ len na základe etických a morálnych súdov, odvolávajúc sa na demokratické princípy a vládu väčšiny. V takejto spoločnosti neexistuje brzda a pôvodný zámer definovania verejných statkov s cieľom zefektívniť trhový mechanizmus stráca už aj tak pochybný zmysel.

Nerivalita v spotrebe

Každý pokus v ekonómii teoreticky obhájiť túto vlastnosť vzácneho statku je založený na predpokladaní nulových hraničných nákladoch spotreby. Na tomto miesto to vyzerá, akoby sa každý autor pozabudol v 17-18. storočí a úmyselne alebo neúmyselne ignoruje fakt, že objektívna teória hodnoty je v ekonómii už dávno prekonaná a zakladať na nej svoju teóriu je viac ako nevhodné. Ako sme poznamenali v úvode, statok sa stáva vzácnym len ak uspokojuje potreby ľudí. Sú to jednotlivci, ktorý priradzujú hodnotu statkom. Ak má statok naozaj nulové náklady spotreby, nejedná sa o vzácny statok, ale voľný, ktorý patrí medzi podmienky života vo svete. Títo autori sa snažia presvedčiť čitateľa o nulovosti nákladov pomocou tendenčných argumentov a kladením empirických príkladov, pričom využívajú len rôznorodosť spôsobov uspokojovania potrieb pri jednotlivých statkoch. Použitím na jednej strane príkladu pekára, ktorý predáva svoj chlieb ako súkromného statku (nenulové hraničné náklady spotreby) a na druhej strane správcu parku, ktorý predáva vstup do parku ako verejného statku (nulové hraničné náklady spotreby). Objektívne sú porovnávané hraničné náklady spotreby pri predaji chleba a vstupu do parku. Z toho odvodí, že park je verejný statok. Autor automatický predpokladá nulové hraničné náklady spotreby na ďalšieho zákazníka parku. Na takomto zjednodušení nemôže byť vybudovaná teória verejných statkov. Žiadny autor nemôže dokázať, že ďalší zákazník so sebou nesie nulové hraničné náklady, tieto náklady sú, ako aj hodnota statkov, subjektívnou kategóriou. Aby sa teória mohla zakladať na nulovosti nákladov, musela by dokázať, že pre všetkých existujúcich zákazníkov, pripustenie dodatočného zákazníka neznižuje ich úžitok (preplnenosť, zápchy, hluk). Keďže aj parky sú vzácne statky, existuje možnosť preplnenia, vyčerpania, znehodnotenia. Taktiež sú na ich správu potrebné zdroje. Tento problém vyriešili zapracovaním normy do svojej teórie - park ma poskytovať verejná inštitúcia. Statok tak má byť financovať pomocou povinných, nedobrovoľných platieb vybraných od jednotlivcov žijúcich v územi, v ktorom ma štát monopolné postavenie. Autori teórie verejných statkov ďalej predpokladajú zvýšenie spoločenského úžitku tým, že štát poskytne verejný statok bezplatne alebo za nižšiu cenu, než aká by bola na slobodnom trhu, čo má pri údajných nulových hraničných nákladoch zvýšiť úžitok v spoločnosti. Z tohto postupu sa síce dá vyvodiť zvýšenie počtu zákazníkov (zvýšená spotreba) statku, ale v žiadnom prípade nemôže znamenať zvýšenie spoločenského blahobytu.

Ak by mali autori teórie verejných statkov pravdu, prečo nezoštátniť aj kiná, hotely alebo letecké spoločnosti. Hraničné náklady spotreby na zákazníka sú podľa ich teórie aj pri kinách nulové a tento statok ma ešte ďalšiu výhodu oproti parkom – nemôže nastať preplnenosť, pretože je presne daný počet miest. Pričom v parku môže ľahko pri znížení ceny alebo bezplatného vstupu nastať preťaženie, a tým poklesne jeho schopnosť uspokojovať potreby. Kiná sú ďalší kandidát na verejný statok! Nie sú vždy plno využité (teda existuje trhové zlyhanie), na premietaní sú často voľne miesta, t.j. môžeme vyvodiť hodnotový súd, že vzniká neefektívnosť v spotrebe - „sub-optimálna spotreba“. Existujú ľudia, ktorí by prišli na predstavenie, ale kvôli súkromnému majiteľovi kina a jeho uplatneniu vylúčenia zo spotreby nie je v spoločnosti toľko blahobytu ako by mohlo byť. Prečo jednotlivec, ktorý preferuje návštevu kina pred parkom, ktoré vykazuje rovnaké vlastnosti, musí platiť vstupné do kina aj napriek tomu, že sa musí skladať na správu parku, pričom kino spĺňa rovnako podmienku nerivality. Podľa definície Buchanana sa čaká už len na demokratické rozhodnutie a následné zoštátnenie.

Pod podmienku nerivality spadá veľký počet dnes súkromných statkov. Takáto podmienka založená na objektívnosti nákladov teda nemôže byť základom teórie verejných statkov. To, že určité statky majú rozdielny spôsob uspokojovania potrieb nemôže byť argument pre „advokátov“ štátom poskytovaných statkov. Zdroje vyvlastnené na poskytovanie týchto statkov neboli použité na najnaliehavejšie potreby jednotlivcov, teda (subjektívna) hodnota takto vytvorených statkov je nižšia a tým aj celý blahobyt v spoločnosti. Ak je nerivalitný statok prenechaný štátu, zvýši sa možno jeho dostupnosť, množstvo aj kvalita, ale v žiadnom prípade sa nedá hovoriť o zvýšení blahobytu v spoločnosti. Každé navýšenie zdrojov na verejný statok ma za následok zníženie zdrojov na to, čo ľudia naozaj chcú. Čím viacej zdrojov je v spoločnosti rozdeľovaných na základe úradníckych a politických procesov, tým sa spoločnosť viac približuje k socializmu. Verejné statky sú socialistický kompromis.

Nevylúčiteľnosť zo spotreby

Nevylúčiteľnosť, ako ekonomická charakteristika statkov, je neschopnosť pri určitých statkoch vylúčiť jednotlivca zo spotreby. Teda ju  môžeme definovať ako problém čierneho pasažiera. Inak povedané, zo statku ma úžitok aj jednotlivec, ktorý zaň nezaplatil. Z toho vyplýva, že celú túto problematiku môžeme chápať ako problém s pozitívnou externalitou. Ak je nejaký statok nevylúčiteľný zo spotreby, automaticky je spotreba nerivalitná. Keď je totiž spotreba rivalitná, dá sa aj podľa vlastnej teórie verejných statkov objektívne určiť, aká časť celku bola spotrebovaná. A následne na základe tejto spotrebovanej časti vylúčiť zo spotreby jednotlivcov, ktorí neplatia. Ak autori hovoria o statku, ktorý je nevylúčiteľný zo spotreby a zároveň rivalitný, ide vždy o nejaký prírodný zdroj, ku ktorému neexistuje vlastnícke právo. Problém teda nie je v samotnom statku, ale v neexistencií vlastníctva. Pri snahe definovať nevylúčiteľný statok sa znova dostávame k nutnosti definovať nerivalitu, čo sme ukázali ako nepresvedčivé zo strany teórie verejných statkov. Pokusy definovať nevylúčiteľnosť a uvádzať príklady sa stáva pre teóriu verejných statkov čoraz zložitejšie. Technologický pokrok dovoľuje aj na prvý pohľad nevylúčiteľným statkom vylúčiť jednotlivcov zo spotreby. Ak si spotrebitelia žiadajú uspokojiť nejakú potrebu, podnikatelia vždy nájdu spôsob ako vylúčiť zo spotreby neplatičov alebo získať zdroje na financovanie statku. Nevylúčiteľnosť je prevažne v súkromnej sfére riešená dvoma spôsobmi. Oba prípady môžeme aplikovať na príklad televízneho vysielania. Nové technológie dovolili vylúčiť neplatičov pomocou kódovaného satelitného signálu alebo pomocou káblovej prípojky. Druhý spôsob riešenia je ponechanie statku nevylúčiteľným a získať zdroje iným spôsobom, v tomto konkrétnom prípade pomocou platených reklám. V teoretickej rovine nie je dôvod presne definovať, aký spôsobom podnikatelia vylučujú zo spotreby alebo získavajú financie.

To, že podnikatelia poskytujú aj statky, ktorých úžitok je externalizovaný do spoločnosti, by mal byť dôvod na radosť a nie na štátne zásahy. Štát pri reakcií na pozitívne externality na jednej strane intervenuje, pretože jej podnikateľ neposkytuje dostatok (nerivalita v spotrebe). Na druhej strane ho trápi aj keď sa podnikateľ rozhodne poskytovať onú externalitu do spoločnosti (čierny pasažier). Ak je štátny ciel internalizovať pozitívne externality dostáva sa do neprekonateľných ťažkostí. Aký by bol dnes náš reálny príjem, ak by sme nečerpali výhody z deľby práce a naakumulovaného kapitálu našich predkov. Keď niekto dokáže upiecť 10-krát viac pečiva ako v minulosti, niekto iný skonštruoval nákladne automobily a ďalší vyvinul technológiu, ktorá znižuje spotrebu energií, to všetko pre nás predstavuje pozitívnu externalitu. Zvyšuje blahobyt veľkého počtu jednotlivcov, ktorí sa zúčastňujú na slobodnej výmene. To, že slobodná spoločnosť funguje takýmto spôsobom je dôvod na oslavu a nie zámienka na intervencionalizmus.

Opustenie pozitívnej (hodnotovo neutrálnej) vedy

Teória verejných statkov, na základe snahy vyriešiť údajné zlyhania slobodného trhu, vložila do svojej teórie normatívny predpoklad. Na to aby teória preukázala, že práve štát má poskytovať statky, ktoré by údajne na slobodnom trhu neboli poskytované alebo v nedostatočnom množstve a kvalite, musí zaujať etický či morálny postoj. Neobhájiteľná je aj samotná časť, že má byť poskytované niečo, čo by inak poskytované v takej miere a kvalite nebolo. Takýto predpoklad je v ekonomickom myslení neudržateľný. Na to, aby bol tento statok poskytovaný štátom, musí teória predpokladať jeho „dobrosť a správnosť“. T.j. automaticky musí niekto vysloviť etický alebo morálny súd a opustiť hranice pozitívnej vedy. Pretože ako inak dokázať, že ho ľudia naozaj chcú ak toto rozhodnutie nebolo demonštrované? Hans Herman Hoppe definoval vyššie charakterizovanú normu nasledovne: „Kedykoľvek je možné nejako dokázať, že produkcia určitého statku či služby má priazniví účinok na niekoho iného, ale nebol by produkovaný vôbec alebo nie v dostatočnom množstve či kvality, ak by sa na jeho financovaní nepodieľali určití ľudia, potom je dovolené použiť proti týmto ľudom agresívneho násilia buď priamo alebo nepriamo pomocou štátu, a tieto osoby môžu byť donútené sa podieľať na nutnom finančnom bremene“ (Hoppe, 1989).

Záver

Nikto sa nesnaží tvrdiť, že určité statky nemajú špecifické vlastnosti, že nemajú viac „verejný“ charakter. Na základe týchto vlastností je však nemožné zakladať teóriu, podľa ktorej sa majú násilím presúvať zdroje zo súkromného vlastníctva k verejnému, kde o ich alokácii rozhodnú arbitrárne rozhodnutia politikov. Ak by štát chcel poskytovať verejné statky a nezhoršiť tým situáciu, musel by využívať svoje vlastné dobrovoľne získané zdroje. Ak štát nemá žiadne svoje zdroje, každý verejný statok je neobhájiteľným odčerpaním zdrojov zo súkromného sektora. Navyše každý statok, ktorý je označovaný ako verejný, bol v minulosti poskytovaný na trhu súkromne. A zároveň veľká časť statkov, ktorá sa dnes nazýva verejnými statkami nespĺňa ani samotné intervencionistické podmienky nevylúčiteľnosti alebo nerivality.

Rozdiel medzi socializmom a súčasným stavom trhových ekonomík je v tom, že v socializme medzi verejné statky patrili aj výrobné faktory. Ak bol socializmu predpovedaný zánik pre neschopnosť kalkulácie a misalokácie zdrojov, dá sa to isté predpokladať o verejných statkoch. Verejné statky sú, ako sme už spomenuli, socialistický kompromis v trhových ekonomikách.



Zoznam bibliografických odkazov

BUCHANAN, J.M. Public Finance in Democratic Process, Fiscal Institutions abd Individual Choice, The University of North Carolina Press, Chapel Hill.
HOPPE, Hans-Hermann. Fallacies of the Public Goods Theory and the Production of Security. Universiry of Nevada, Las Vegas : [s.n.], 1989. 20 s.
O'ROURKE, P. J. Quotes. Quotes [online]. 1999 [cit. 2011-03-13]. Dostupné z WWW: <http://www.brainyquote.com/quotes/authors/p/p_j_orourke_3.html>.
MISES, Ludwig. Lidské jednání : Pojednání o ekonomii. [s.l.] : [s.n.], 2006. 900 s.7
ROBBINS, Lionel. Interpersonal Comparison of Utility, Economic Journal, 1938, str 635-41.
ROTHBARD, Murray. Ekonomie statních zásahu. Praha : Liberálni institut, 2001. 460 s. ISBN 80-86389-10-3.
SAMUELSON, P.A., NORDHAUS, W.D. (1989) Economics, McGraw-Hill Book Company, New York, 13th ed.
SAMUELSON, Paul. The Pure Theory of Public Expenditure. The Review of Economics and Statistics, Vol. 36, No. 4. (Nov., 1954), pp. 387-389. 1954. 4 s

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?