Pravdou, akokoľvek smutnou, je fakt, že veľká časť poznatkov v ekonómii je kontraintuitívnych. Tento stav veci je vodou na mlyn celému politickému remeslu. Je to nevysychajúca studnica dopytu po politikoch. Druhou, možno ešte smutnejšou skutočnosťou je fakt, že na základe skúsenosti je pomerne zložité ex post vyhodnotiť chybné politicko-ekonomické opatrenia. Za všetky chyby sa však platí. Pochybenie v prípade prírodných zákonov je často bolestivé a väčšina ľudí sa z neho rýchlo poučí. U ekonomických zákonov je tomu však inak. Priradiť pôvodne príčiny k skutočným dôsledkom môže predstavovať zložitý intelektuálny počin a neskúsený pozorovateľ stojí pred neľahkou úlohou. V ekonómii sa totiž nikdy nedočkáme empirického dôkazu sporom. Každú historickú udalosť je možne interpretovať podľa vlastného presvedčenia.
Z toho vyplýva, že existuje veľká pravdepodobnosť prijatia zlej politiky a na druhej strane malá pravdepodobnosť odhalenia jej škodlivosti. Týmto spôsobom môžeme pomerne jednoducho vysvetliť existenciu takého množstva populárnych, ale absolútne kontraproduktívnych vládnych politík ako napr. protekcionizmus, minimálna mzda, cenové regulácie, inflačná politika atď.
Na tomto mieste sa bližšie pozrieme na dnes populárne (aj keď nie nové) politiky a heslá propagujúce istoty a stabilitu. Nie je potrebné sa dlhšie zamýšľať nad pôvodom alebo psychologickým pozadím popularity týchto myšlienok. Je samozrejmé, že každá zmena núti ľudí prispôsobiť sa a narúša tak ich tradičné a ustálene spôsoby žitia, produkcie, zamestnania alebo spotreby. To sa niektorým nemusí páčiť – rovnako ako sa mnohým nepáči život vo svete vzácnosti. Podobne, ako sa ekonómia snaží vysporiadať s ľudským konaním vo svete vzácnosti a nájsť určité zákonitosti, ktoré za daných podmienok povedú k želaným cieľom, pokúsime sa aj my pozrieť obdobnou optikou na svet neistoty.
Začnime klasickým príkladom Robinsona na opustenom ostrove. Neistota preňho predstavuje technický problém. Nevie, kedy najbližšie zaprší, a preto musí nájsť spôsob, ako sa zásobiť dostatočným objemom pitnej vody. Rovnako nevie, aké množstvo jedlých plodov sa nachádza na ostrove, resp. ako dlho mu bude trvať uloviť rybu. Tento technický druh neistoty – voči živej prírode – je možné riešiť a záleží len na šikovnosti Robinsona a okolitých podmienkach, v akej veľkej neistote bude žiť. Postúpme však ďalej. V momente, keď na ostrov dopláva druhy stroskotanec Piatok, objaví sa, okrem etického problému, aj nový druh neistoty.[1] Táto nová neistota je ustanovená na základe vzniku spoločenskej deľby práce a dualistickej výmeny. Prostredníctvom týchto javov vzrastá závislosť medzi jednotlivcami špecializujúcimi sa na rôzne činnosti, v ktorých dosahujú komparatívne výhody.[2] Na druhej strane však klesá pôvodná technická neistota – viac produktívni a špecializovaní jedinci sa dokážu s prírodnými prekážkami vysporiadať oveľa lepšie. V dnešnom modernom svete s vysoko rozvinutou deľbou práce a ohromným množstvom „stroskotancov“ je prvý typ neistoty relatívne nízky, ľudia sú si na základe cenového mechanizmu pomerne dobre vedomí vzácnosti veľkej časti dostupných zdrojov a najnovšie technológie pomáhajú odhadovať a riešiť mnohé dovtedy neriešiteľné technické problémy. Naproti tomu však vo veľkej miere vzrástla neistota vzhľadom na konanie všetkých jednotlivcov zapojených do úzko špecializovanej deľby práce. Túto neistotu budeme ďalej nazývať spoločenská neistota.[3]
Na tomto mieste je potrebné položiť si krátku otázku: je možné túto spoločenskú neistotu znižovať alebo odstrániť pomocou štátneho monopolu, tj. politických opatrení? Pomôžu nám ako v prípade technickej neistoty inžinieri a špecialisti? Odpoveď na túto otázku sa ukrýva v porovnaní sfér týchto dvoch neistôt, v ich pôvode a príčinách. Pôvodná technická neistota sa týka neživých, nekonajúcich objektov, ktorých pohyb je vo veľkej miere daný Newtonovými zákonmi. V tejto sfére môžu technici a inžinieri pomocou experimentov odvodiť kvantitatívne vzťahy medzi rôznymi príčinami a ich dôsledkami a tak pomôcť pri znižovaní technickej neistoty. Na druhej strane, druhá spoločenská neistota sa týka ľudského, zámerného, účelového konania. Za ňu zodpovední konajúci ľudia sú obdarení svojou vlastnou nescudziteľnou voľou, vlastným egom. Oni sami sú tvorcami svojich konečných hodnotových súdov, ktoré predstavujú pre politických ekonómov a sociálnych inžinierov konečné, neanalyzovateľné fakty.[4] Nikto nedokáže predpovedať konanie niekoho druhého, a už vôbec nie konanie miliónov jednotlivcov v spoločnosti. Jediný spôsob, akým sa spomínaní vedci môžu oboznámiť s konaním, je v momente jeho demonštrovania, to je však pre znižovanie neistoty vyplývajúcej z tohto konania neskoro. Preto spoločenská neistota bude existovať aj vo svete, kde budú známe všetky zdroje, technické postupy a pochopíme všetky javy neživej prírody.[5] Jej miera rastie s rastom špecializácie, deľby práce, kooperácie a veľkosti trhu. Je to zároveň aj dôvod, prečo v rámci spoločnosti neexistujú bezpečné investície a každé konanie je druhom špekulácie. Nezmenia ani to výroky apologétov etatizmu o bezpečí a istote investovania do štátnych dlhopisov. Blízka budúcnosť ukáže nezmyselnosť tejto predstavy.
Už by malo byť jasné, že „neistota a ľudské konanie sú dve strany jednej mince“ (L. Mises). Opakom sveta spoločenskej neistoty nie je svet istoty, ale svet nemŕtvych-neživých zombies a mechanizovaných agentov bez osobnosti.[6] Štátnym monopolom zabezpečená istota a stabilita v rámci spoločností je teda konceptuálne nemožný a vnútorné nekonzistentný cieľ. Nie je ho možné dosiahnuť kvôli vnútornej povahe človeka a prirodzenosti tohto sveta. Ak je však cieľ sám o sebe nezmyselný a neuskutočniteľný, neexistuje jediný dôvod na prijímanie opatrení smerujúcich k jeho naplneniu. Práve opak je pravdou. Pokusy vydať sa touto cestou skončili, alebo ešte len skončia, ako katastrofy s neočakávanými následkami.
Pri každom pokuse štátneho monopolu znížiť alebo odstrániť spoločenskú neistotu z logiky veci vyplýva, že tak môže učiniť len prostredníctvom násilného zásahu do vlastníckych práv. Štát totiž svoje prostriedky získava výhradne prostredníctvom zdanenia (resp. skrytých foriem zdanenia ako inflácia a zadlžovanie). Preto poskytnúť spoločenskú istotu pre človeka A znamená uskutočniť násilnú intervenciu do fyzického majetku alebo osoby človeka B. Z toho však bez nutnosti ďalších debát vyplýva, že štát nedokáže zaistiť istoty pre všetkých. Tento stav vecí len ďalej diskredituje pôvodný cieľ, ktorý tak nespĺňa ani princíp univerzalizmu, tj. všetky pravidlá s potenciálom stať sa spravodlivými musia byť pravidlami platnými pre všetkých. Jednou z najrozšírenejších istôt, ktorú politické opatrenia sľubujú, sú sociálne istoty. Na tomto mieste nie je možné zaoberať sa všetkými tragédiami, ktoré táto politika prináša. Trestanie produktivity, dotovanie nerestí, vytváranie skutočného triedneho konfliktu, rozbitie pôvodných dobrovoľných solidárnych inštitúcií a ich nahradenie neudržateľnou, umelou a byrokratickou solidaritou, to všetko rozkladá spoločnosť a v konečnom dôsledku vytvára v budúcnosti násobne väčšiu neistotu. Čo je však horšie, dopyt po tejto politike je vo veľkej miere generovaný samotnými štátnymi politikami istôt. Ako napr. stabilita cenovej hladiny a bankového systému (hospodárske cykly), istota zamestnania a odbory (vysoké náklady práce), istota minimálnej mzdy (nezamestnanosť), dotácie pre krachujúce alebo odchod sľubujúce spoločnosti a brzdenie technologického pokroku (chudoba) atď.
Každý umelý inštitucionálny prvok vytvorený štátom, ktorý ma za úlohu odstrániť spoločenskú neistotu, predstavuje statický faktor v nutne dynamickom svete, a tak vždy skončí buď (1) potrebou ďalšej umelej barly, ktorá je sama o sebe od začiatku rovnako nestabilná, alebo (2) sa celá konštrukcia zrúti pod ťarchou samej seba a výsledkom budú nepredvídateľne udalosti, a teda v konečnom dôsledku ešte oveľa väčšia neistota. Rovnako nevyhnutný krach čaká aj vlajkovú loď štátom garantovaných istôt 20. storočia – starobný dôchodok.
[1] Ku vzniku etického problému viď. argumentácia M. Rothbard: Etika slobody. Predpokladom pre vznik nového druhu neistoty je, že Crusoe a Piatok budú o sebe vedieť a pochopia výhody plynúce z deľby práce a dobrovoľnej výmeny. Ak nie, nevzniká nový druh neistoty, len sa rozširuje technická neistota o potrebu ochrany voči novému „objektu“. Rovnaký typ neistoty aký vzniká príchodom dodatočnej šelmy.
[2] Viď. D. Ricardo a teória komparatívnych výhod.
[3] Za spoločenské neistoty považujeme zmeny hodnôt a hodnotení jednotlivcami, nové spôsoby myslenia a trendy, ktoré ovplyvňujú výnosnosť a hodnotu výrobkov, práce, majetku, spoločenského postavenia atď.
[4] L. Mises tento rozdiel v predmetoch vedy vysvetľuje nasledovne: „Ak hodíte do vody skalu, potopí sa; ak do vody hodíte vetvu, bude plávať; ak do vody hodíte človeka, iba on sa musí rozhodnúť, či bude plávať alebo sa potopí.“
[5] Vymizla by len v prípade rozpadu spoločenskej deľby práce, kde by si každý človek našiel svoj vlastný ostrov. Alebo ak by prírodní vedci dokázali odhaliť spôsob vzniku konečných rozhodnutí konajúcich jednotlivcov a predpovedať tak ich konanie.
[6] V takomto svet by pravdepodobne bolo možné centralne plánovať a riadiť spoločnosť. Jednalo by sa o naplnenie ideálu Platonovej republiky, kde by sa rôzni sociálni inžinieri a technokrati cítili ako doma.
